Na výnimočných ľudí žijúcich v našej obci si často začneme skutočne všímať až vtedy, keď ich úspechy ďaleko presiahnu hranice obce. Pritom veľmi často žijú priamo vedľa nás tí, ktorí svojou vytrvalosťou, pokorou a výkonom idú príkladom – nielen v športe, ale aj v iných oblastiach života.
Tentoraz by sme chceli čitateľom predstaviť mladú bežkyňu, ktorá už niekoľko rokov patrí medzi výrazné osobnosti domácej bežeckej scény. Je viacnásobnou víťazkou a medailistkou, najmä v 6, 12 a viachodinových ultrabežeckých pretekoch, no pravidelne sa zúčastňuje aj miestnych a regionálnych pretekov na kratších tratiach, kde dosahuje výborné výsledky.
Majka Kováčová v nasledujúcom rozhovore nerozpráva len o svojej športovej kariére a úspechoch, ale ponúka aj pohľad do zákulisia prípravy, zvládania ťažkých momentov a toho, čo pre ňu beh znamená po ľudskej aj komunitnej stránke. Veríme, že jej príbeh nielen naplní jej rodákov hrdosťou, ale bude aj inšpiráciou pre všetkých, ktorí chcú posúvať svoje hranice – či už v bežeckých topánkach, alebo v iných oblastiach života.
Prosím, predstav sa – škola, rodina, zamestnanie. Akú úlohu zohráva šport v tvojom živote?
Volám sa Mária, ale lepšie znie len Marika, alebo Majka/Maja a pochádzam z našej malej dediny, kde po niekoľkoročnej prestávke opäť žijem spolu s rodičmi a dvoma bratmi.
Keď sa obzriem späť do detstva, môžeme sa vrátiť až na základnú školu, konkrétne na Základnú školu Szencziho Molnára Alberta s vyučovacím jazykom maďarským, kde telesná výchova a beh rozhodne neboli mojou srdcovou záležitosťou. Obzvlášť nie vtedy, keď sme museli behať okolo katolíckeho kostola v Senci, ktorý stojí hneď vedľa školy. Aj na strednej škole som sa telesnej výchove skôr vyhýbala, než by som sa do nej aktívne zapájala. – smiech
Tento typ športu (beh) mi v živote nejako nechýbal, keďže ako deti sme väčšinu voľného času trávili vonku: bicyklovali sme sa, behali, boli pri vode, neskôr sa objavili korčuľe. Okrem toho bolo dosť práce a pohybu aj okolo domu, v záhrade a pri zvieratách – niečo, čo dnes už v rýchlom modernom svete zažíva len málo detí.
Bol však čas, keď som sa na jeden šport doslova „namotala“ – Tae-Bo (aerobik kombinovaný s prvkami bojových umení – pozn. red. Terra Rethe). Žiaľ, pre malý záujem ho neskôr zrušili, čo ma dodnes mrzí, ale stále dúfam, že sa niekde v okolí raz znovu objaví.
V dospelosti mám aj popri práci v logistike dosť pohybu. Fyzicky to nie je najľahšia pozícia, pokojne by sa dala prirovnať k silovému tréningu, keďže človek je celý deň v pohybe.
Napriek tomu som vždy hľadala niečo, čo by ma naozaj bavilo, dávalo zmysel a neupútalo moju pozornosť len na deň-dva, ale dlhodobo. A jedného dňa to prišlo.
Pred pár rokmi, keď som bývala v Kráľovej pri Senci, viedla priamo pred domom popri potoku cyklotrasa, ktorá na mňa pôsobila veľmi upokojujúco. Často som sa tam prechádzala, bicyklovala, korčuľovala alebo len sedela na lavičke, oddychovala, pozorovala vodu, prírodu a počúvala zvuk tečúcej rieky.
Ako a kedy sa začala tvoja vášeň pre beh? Bol nejaký rozhodujúci moment alebo osoba?
Jedného dňa som sa v Kráľovej rozhodla vyskúšať niečo nové. Úprimne – necítila som sa dobre vo vlastnom tele, o kondícii ani nehovoriac. Jednoducho som mala pocit, že musím niečo zmeniť. A tak mi napadol beh.
Už som mala aspoň základný prehľad, pretože občas som videla bežcov pod oknami a navyše mám bývalého spolužiaka zo základnej školy, Róberta Tomoviča, tiež z Rece, ktorý dosahoval pekné výsledky na bežeckých pretekoch. Sledovala som ho a ako začiatočníčka som si od neho pýtala rady.
Jedného marcového dňa v roku 2019 som si obula topánky – ani neviem aké – a vyšla som behať na cyklotrasu. Dobehla som približne po prvý most, ktorý bol necelých 300 metrov. Prežila som to, ale nadšená som veru nebola, najmä moje pľúca. – smiech
Napriek tomu som to nevzdala a skúšala znova a znova. Po pár dňoch to už išlo lepšie a postupne som začala zvyšovať aj kilometre. S časom a tempom som nikdy nebola úplne spokojná, ale Robi mi vždy hovorieval, že na začiatočníčku mám dobré tempo a nemám sa kam ponáhľať. Jeho veta mi dodnes znie v ušiach:
„Nauč sa behať pomaly a potom budeš vedieť behať aj rýchlo.“
Po pár rokoch behania už chápem význam týchto slov a dnes sa teším, keď sa na tréningu nemusím ponáhľať, ale môžem si pokojne vypnúť hlavu a behať vlastným, pomalším tempom.
Pamätáš si na svoje prvé bežecké preteky? Aký to bol zážitok?
Keď som si už myslela, že „som rozbehaná“, zúčastnila som sa svojich prvých pretekov, ktoré sa konali práve v Kráľovej a organizujú sa každý rok. Bola neskutočná horúčava, bežala som po asfalte v trailových topánkach (vtedy som medzi nimi ešte nerobila rozdiel), no po 5 km som dobehla na 11. mieste a získala som pohár pre najrýchlejšiu ženu z Kráľovej. Tento prvý pretekársky zážitok ma veľmi nakopol a ešte viac ma utvrdil vo vytrvalosti.
Kedy si si prvýkrát uvedomila, že beh je pre teba viac než len hobby?
Po prvých pretekoch prišla motivácia, viac tréningov a takmer každovíkendové preteky, kde sa mi darilo dosahovať dobré výsledky – viaceré 1., 2. a 3. miesta.
Keďže preteky mali rôzne vzdialenosti a náročnosť a navyše tam boli oveľa skúsenejší a lepší pretekári, snažila som sa vždy podať maximum a stanoviť si cieľ – napríklad byť v prvej trojke, päťke alebo aspoň v top 10.
Postupom času sa na to pozerám tak, že pre mňa je každý dobehnutý cieľ v zdraví úspechom a víťazstvom, dobrý výsledok je už len bonus.
Na ktoré výsledky si najviac hrdá?
Úprimne povedané, neviem vybrať jeden konkrétny. Bolo obdobie, keď som sa venovala trailovému behu, aj tam som mala pekné výsledky, dnes sa viac zameriavam na rovinaté trate.
Asi najbližšie k srdcu mi však je moja prvá dokončená 24-hodinová majstrovská súťaž Slovenska, ktorá sa minulý rok konala v Nitre na 400-metrovom atletickom ovále. Podarilo sa mi tam zabehnúť doteraz najviac kilometrov – 160,855 km – a získať titul majsterky Slovenska v behu na 24 hodín.
Nasledovali 12-hodinové majstrovstvá v Záhrebe v Chorvátsku, kde som obsadila 3. miesto medzi ženami s výkonom 120,046 km. Obe boli pre mňa veľkou výzvou a hoci som už mala za sebou viacero 6- a 12-hodinových ultrabehov, tieto som prežívala trochu inak.
Môžem však spomenúť aj svoj prvý oficiálny maratón na Záhorí v Senici, ktorý bol zaujímavý tým, že to bol vlastne môj prvý skutočne odbehnutý maratón. Dovtedy som totiž vždy behávala buď dlhšie, alebo kratšie vzdialenosti než je maratónska trať, teda 42,195 km.
Každé preteky sú pre mňa niečím výnimočné – spája sa s nimi spomienka, zážitok, nové známosti či priateľstvá a nové skúsenosti.
Ako zaujímavosť by som ešte spomenula, že na začiatku som sa zoznámila s rekreačnými bežcami zo Senca z klubu Beh Senec, ktorých som istý čas reprezentovala. S nimi som si zabehla aj svoju prvú štafetu – The Slovakia Run, ktorá vedie z Košíc do Bratislavy v dĺžke 525 km. V 12-člennom tíme sme ju striedavo vo dne aj v noci zvládli za tri dni. Každý bežal približne štyri úseky. Bol to skvelý zážitok.
Hoci sa naše cesty neskôr rozišli, priateľstvo zostalo. Rada sa zúčastňujem ich každoročného vianočného behu okolo Slnečných jazier – ide o bezplatné podujatie pre hobby bežcov so skvelou atmosférou, hudbou a občerstvením. Minulý rok sa zišlo takmer sto ľudí a tento rok tam určite budem opäť.
Ako sa do tvojho života dostal ultrabeh, najmä svet 24-hodinových pretekov?
Toto je do veľkej miery zásluha môjho trénera, Mariána Pavúka, ktorý si ma v roku 2023 „vzal pod svoje krídla“ a zároveň ma prijal do klubu Pavúčik Sport Team – je to klub z Levíc, ale pôsobia aj v Chorvátskom Grobe -, takže odvtedy pretekám v jeho farbách.
V tom období som na internete natrafila na jeho plagát, kde pozýval amatérskych bežcov na spoločné behy a stretnutia. Keďže bol známy ultrabežec s dlhoročnými skúsenosťami a neuveriteľnými výsledkami, pomyslela som si, že by som sa od neho mohla veľa naučiť. Zúčastnila som sa viacerých takýchto stretnutí a na základe osobných rozhovorov sa postupne vytvoril náš dnešný vzťah tréner – zverenec, ktorý dnes vnímam aj ako priateľstvo, za čo som veľmi vďačná.
Je to práve on, kto ma povzbudzoval a povzbudzuje dodnes, a niekedy verí vo mňa a v moje ciele viac než ja sama. Vďaka nemu som sa bližšie zoznámila so svetom ultrabehov a tiež jemu vďačím za to, že môžem štartovať na oficiálnych majstrovských podujatiach. Dúfam, že klub budem môcť ešte dlho reprezentovať dobrým menom.
Čo ťa motivuje počas takých extrémne dlhých pretekov, keď sú fyzicky aj psychicky veľmi náročné?
Motivácia k týmto „šialenostiam“? Pre mňa je to kombinácia slobody a výzvy. Práve tam sa ukáže, koľko vo mne je a koľko zo seba dokážem v danom momente vydať. Vtedy sa naplno prejaví výsledok množstva tréningov a prípravy, ktoré rozhodne nie sú vždy jednoduché. Každé preteky sú iné a veľkú rolu zohráva aj aktuálny fyzický a psychický stav, keďže pred alebo počas behu môže do hry vstúpiť množstvo faktorov.
V čom je pre teba ultrabeh iný než kratšie preteky na niekoľko kilometrov?
Ultrabeh je pre mňa úplne iný svet. Aj samotní pretekári viac držia spolu a pomáhajú si, pretože sú na jednej lodi a rozumejú vlnám, ktorými si prechádza človek bežiaci niekoľko hodín. Na takýchto tratiach plynie každá hodina a každá minúta inak.
Pri kratších tratiach je oveľa viac cítiť rivalitu a súperenie medzi bežcami a vzdialenosť rýchlo ubehne. A ja, keď už idem behať, mám rada, keď cena potu netrvá len pol hodiny.
Ako vyzerá tvoj typický tréningový týždeň?
Môj bežný týždeň závisí od toho, či sa pripravujem na nejaké preteky, a tomu zodpovedajú aj kilometre. Popri práci môžem tréningy absolvovať jeden týždeň dopoludnia, druhý týždeň popoludní. Ak sa napríklad pripravujem na 6-, 12- alebo 24-hodinové preteky, moje všedné dni pozostávajú z behov na 10 km a viac, doplnených aj rýchlejšími tempovými úsekmi. Víkendy – sobota a nedeľa – prebiehajú buď v dvoch fázach (ráno a popoludní), alebo mám jeden dlhý ranný beh, no v oboch prípadoch ide o tréningy trvajúce niekoľko hodín.
Aký tréningový princíp dodržiavaš – pulzový, časový, podľa pocitu?
Môj tréningový princíp môže byť akýkoľvek – tu je „šéfom“ môj tréner. Nehovorím, že sa nikdy nestalo, že by som jeho plán z nejakého dôvodu upravila, ale snažím sa dodržiavať to, čo povie alebo napíše. Práve preto ho mám – aby som počúvala skúsenejšieho a napredovala. Grafy behov a štatistiky mu nechávam úplne na starosti, vidí do toho lepšie a ak spozoruje nejaký problém alebo odchýlku od plánu, hneď sa pýta, čo sa stalo.
Spolupráca s trénerom má aj finančnú stránku. Máš podporovateľov alebo sponzorov?
Áno, trénera platím mesačne, štartovné na preteky si z časti hradím sama, no klub ma v tomto smere finančne tiež podporuje a pomáha mi.
Sponzori? Ale kdeže! To je komplikované aj pre profesionálnych bežcov… Ja nie som profesionálka a ani sa za ňu nepovažujem. Viem, že je veľa žien-bežkýň s výbornými výsledkami. Ja som len jedna z mnohých, ktorých beh baví. Podpora sa nebojím, nezávisí to odo mňa – hlasný smiech.
Aký význam má pre teba regenerácia a aké metódy využívaš?
Keď už poriadne vyžmýkame telo aj myseľ, určite netreba zabúdať na regeneráciu. Každý šport s tým počíta a musí sa zaradiť. U mňa je to plávanie, bicykel, korčuľovanie, kardio tréning, turistika alebo obyčajná prechádzka. Niekedy ani jedno z toho a ostane len čítanie – ale to je naozaj zriedkavé.
Ako riešiš stravu a hydratáciu počas pretekov, najmä pri 24-hodinových behoch?
Na pretekoch sú občerstvovacie stanice, kde sa môže bežec zastaviť podľa potreby. Pri dlhých tratiach sa spáli obrovské množstvo kalórií a tie je nutné dopĺňať. Na týchto miestach je bohatý výber slaného, sladkého aj ovocia.
Z tekutín je to najčastejšie iónový nápoj, Coca-Cola, voda, ale stretla som sa aj s kávou alebo čiernym nealkoholickým pivom. Raz som ho ochutnala neúmyselne, keď som si pomýlila pohár s Colou – dvakrát mi nechutilo. – smiech
Každý si teda dopĺňa energiu vlastným spôsobom a podľa zvyklostí. Na väčšine pretekov je povolené aj vlastné občerstvenie, na ktoré je žalúdok zvyknutý z tréningov. A čo ide dnu, to ide časom aj von – takže najlepšie je počas pretekov neexperimentovať s novinkami, ak človek nechce skončiť predčasne.
Po dobehnutí majú pretekári zvyčajne zabezpečené aj teplé jedlo a nápoj, ktoré sú zahrnuté v štartovnom.
Zažila si zranenia, krízy alebo neúspechy, keď si to chcela vzdať? Čo ti pomohlo?
Šport sa nezaobíde bez zranení a ani mne sa nevyhli. Pri behu v teréne som mala niekoľko pádov na korene stromov, ktoré si odniesli kolená alebo členky, ale stalo sa to aj na rovine. Rany sa však zahoja. Ťažšie je, keď po zranení nemôžete ísť behať alebo vôbec športovať. Vtedy si človek uvedomí, že sa stal na behu závislým.
Samozrejme, boli aj neúspechy – jeden celkom nedávno na Žilinskom maratóne. Zlyhalo všetko, čo mohlo, a tak som dobrovoľne odstúpila, hoci som bola na druhom mieste. Aj preto je veľmi dôležité stáť na štarte fyzicky aj mentálne pripravený a oddýchnutý, čo je pri dlhých tratiach obzvlášť podstatné.
Máš osvedčený spôsob, ako zvládať ťažké momenty?
Hm… snažím sa vždy zamestnať hlavu. Počas dlhého času mi myšlienky lietajú všelikam, no niekedy jednoducho nemyslím na nič a idem akoby automaticky – a to je ten lepší prípad.
Čo pre teba znamená, že ľudia z obce sledujú tvoje úspechy a sú na teba hrdí?
Úprimne neviem, ako vnímajú moje behanie, pretože si myslím, že nie každý vie, do akého širokého spektra patrí moje „hobby“. Reakcie sú rôzne. Niekomu pripadám bláznivá, že stále len behám, počúvam poznámky, že nemám čo robiť, kam sa ponáhľam, či ma nemajú niekam odviezť autom alebo že mám bežať rýchlejšie. – smiech
Našťastie sú aj pozitívne reakcie, z ktorých mám veľkú radosť a púšťam si ich bližšie k srdcu. Povzbudivé a motivačné slová, za ktoré som vďačná, a ľudia, ktorí chápu túto vášeň pre beh.
Čo by si poradila tým – najmä mladým ľuďom a ženám – ktorí uvažujú o začatí s behom?
Hm… nie som trénerka ani poradkyňa, ale asi to, že sa nemajú kam ponáhľať. Nech si užívajú pomalý beh a po prvom pokuse to hneď nevzdajú. Dnes existuje množstvo kníh a webových stránok s informáciami pre začiatočníkov, alebo sa dá zúčastniť bežeckého kempu – ja som bola tiež. Nakoniec si však každý podľa vlastných pocitov a skúseností najlepšie nájde, čo mu vyhovuje – strava, topánky, terén. Prajem len veľa šťastia a vytrvalosti.
Na záver šte jedna otázka. Aké sú tvoje krátkodobé a dlhodobé plány v športe aj v súkromí?
Plány mám minimálne do leta, ale nerada o nich hovorím vopred, pretože sú pre mňa ešte „ďaleko“. Keď ich zvládnem, určite sa podelím. Do vzdialenejších dní či rokov sa nepozerám a neplánujem. Teším sa z prítomného okamihu, že tu môžem byť, pretože čo bude o rok či neskôr, nikto nevie. Dúfam len, že mi zdravie dovolí naďalej behať a venovať sa tomu, čo dáva môjmu životu zmysel.
Za každým príbehom stojí človek – vytrvalosť, každodenná práca, nové začiatky a tiché víťazstvá. Príklad Mariky ukazuje, že veľké úspechy nevznikajú zo dňa na deň, ale budujú sa dôslednosťou, vášňou a vierou.
Sme hrdí, že v našej obci žije športovkyňa, ktorá svojimi výkonmi nielen vyhráva preteky, ale aj inšpiruje – dokazuje, že s odhodlaním a pokorou sa dajú zvládnuť aj tie najdlhšie trate. Prajeme jej do budúcnosti veľa úspechov, zdravia a radostných kilometrov – a my budeme jej cestu ďalej sledovať s uznaním.
Veríme, že tento rozhovor prispeje k tomu, aby si ešte viac ľudí všimlo príkladný výkon našej rodáčky a aby sme mohli s hrdosťou povedať: vyrástla medzi nami a stále k nám patrí.
(Laki László – Terra Rethe)