Mexický list

Veľmi zaujímavé cestopisné zápisky jedného mexického dobrovoľníka:

Drahí rodičia!

Po dlhom mlčaní mám konečne to šťastie, že sa s vami môžem aspoň v stručných obrysoch podeliť o svoje doterajšie zážitky, tak, ako mi to moje skromné schopnosti dovoľujú.
Vo svojom liste, ktorý som vám napísal 15. marca tohto roku zo Saint-Nazaire, som sa stručne zmienil, že 16. marca vyplávame na more. Tak sa aj stalo – popoludní o štvrtej hodine sme za zvuku diel opustili prístav. Počasie bolo pokojné, no trochu pochmúrne, celkom v súlade s mojím duševným rozpoložením. Na jednej strane mi srdce zvieral žiaľ, keď som myslel na vás, na druhej strane som sa však utešoval myšlienkou: Tibi aras, tibi occas, tibi eidem et metis (preklad: Sám pre seba orieš, sám pre seba brániš, sám pre seba seješ a sám budeš aj žať. – prip. Terra Rethe)
Keď som už urobil tento zúfalý krok, musím jeho následky znášať statočne ako muž.

Približne o dve hodiny neskôr nás náš dobrý parník Floride vyviedol z rieky Loira, na ktorej pravom brehu leží prístav Saint-Nazaire, na otvorené more.
Na tretí deň sa počasie i vietor zmenili. Obloha potemnela a vietor začal čoraz hlasnejšie hučať, až sa okolo polnoci rozpútala poriadna búrka, ktorá zmietala našou loďou sem a tam ako nejakou kartovou hračkou.
Čo sa týka mňa, neviem prečo – či preto, že som bol pod palubou, alebo vďaka upokojujúcim snom noci – táto búrka na mňa spočiatku neurobila takmer nijaký dojem. Naproti tomu moji spolucestujúci, väčšinou už dospelí muži, ležali vystrašení roztrúsení po tvrdých laviciach.

Ráno som vyšiel na palubu a musím povedať, že pohľad bol skutočne veľkolepý. Naša loď sa ako orechová škrupina strácala medzi obrovskými vlnami – raz sa dvíhala vysoko, raz mizla v hlbinách – statočne zápasiac s mocou živlov, vetra a mora. Vtedy zastihla aj mňa morská choroba, no po dvoch dňoch som sa jej našťastie zbavil a odvtedy pokračujem v ceste v dobrom zdraví.

Búrka zúrila nepretržite tri dni a tri noci, sprevádzaná studeným dažďom. Na štvrtú noc však ešte zosilnela natoľko, že kapitán lode rozkázal všetkým zostúpiť pod palubu a už nikoho viac nepustil hore. Na nepatrnom priestore nás tam bolo zavretých približne dvestopäťdesiat. Môžete si predstaviť, že situácia nebola príjemná. Chorí sa nemohli dostať von a ležiac či postojačky prinášali obetu neúprosnému bohu morí.
Vonku medzitým víchrica silnela. Nebolo možné ani stáť, ani sedieť, ani ležať. Vlny bili do bokov lode takou silou, že sa zdalo, akoby sa každú chvíľu mali rozpadnúť dosky obložené železnými plechmi. Každý úder vlny otriasol loďou až do jej samých základov a doslova ju prevracal. Presne o desiatej hodine vietor a voda prerazili zatvorený poklop paluby (die Lucke) a voda sa v strašnom množstve začala valiť dovnútra. Tá chvíľa bola skutočne desivá.

Nemali sme lampu, nič sme nevideli, tma bola hrozivá. Ľudia sa navzájom strkali v snahe dostať sa k otvoru, no pre valiace sa vlny to bolo nemožné. A to ešte nebolo všetko. Sila mora zvonka rozbila aj jedno okno a voda sa začala dovnútra valiť ako rieka. Hrôza bola všeobecná. Každý – ba, ako som sa neskôr dozvedel, celé osadenstvo lode vrátane dôstojníkov – očakával z minúty na minútu prevrátenie lode.

Aká obrovská bola sila vetra, môžete si predstaviť podľa toho, že lodné laná trhal ako obyčajné nite a po jednej hodine po polnoci pretrhol aj reťaz kormidla. To bol najkritickejší okamih.
Kapitán lode so zopätými rukami prosil posádku, aby vytrvala, a tí muži sa skutočne zachovali statočne.
Ja som sa po štyroch držal hrubého lana a upieral zrak do temnoty noci, vôbec nemysliac na to, že ma prelievajúce sa vlny premáčajú do nitky. Ako ma vietor spolu s lanom zdvíhal vysoko do vzduchu a vrhal o sťažeň bez toho, aby som sa zranil, to si dodnes neviem vysvetliť.

Aký hluk panoval na celej lodi, aká bola zúrivosť vĺn a víchrice, to nedokážem opísať ani takým obratným perom, aké mal Jósika. Ostatné si už môžete sami vykresliť svojou živou fantáziou. Jedna chvíľa bola skutočne nádherná.
Mesiac sa na krátky okamih predral cez roztrhané oblaky a zalial rozbúrené more svojím bledým svetlom. Penivé vlny, ktoré vyjúci vietor dvíhal do výšky hôr, otriasali naším úbohým parníkom až do samých základov a nakláňali ho natoľko na bok, že sa vlny valili cez komín až do strojovne. Vtedy som naozaj uveril, že nadišla naša posledná hodina.

Cestujúci z prvej triedy sa s jedným spoločným výkrikom rozbehli dolu do kajút, aby sa chránili pred dovnútra sa valiacu vodou. Napokon, keď víchrica zúrila plných šesť dní s menšou či väčšou silou a more sa konečne upokojilo, pokračovali sme v ceste za najkrajšieho počasia.
Na okraj spomeniem, že na začiatku našej plavby bol vzduch chladný a nepríjemný, približne na desiaty až jedenásty deň sa však oteplilo a napokon už podnebie nadobudlo celkom tropický ráz.

30. marca sme dorazili na ostrov Martinique, do prístavu Fort-de-France, nad ktorým sa vo výške približne päťsto stôp týči malá pevnosť. Nachádzala sa v nej francúzska posádka, keďže ostrov patril Francúzsku. Po zakotvení sme vystúpili na breh, odpochodovali k pevnosti a boli sme tam ubytovaní.
Výhľad odtiaľ sotva zaostáva za najslávnejšími európskymi panorámami, ba má ešte tú výhodu, že tunajšia krajina je malebná a skutočne tropická.
Samotné mesto je veľmi pekné a oplýva nádhernými záhradami, kvetmi, vtákmi a nespočetným množstvom hadov.

Miesto je pozoruhodné aj tým, že sa tu narodila prvá manželka Napoleona I., Jozefína de Beauharnais, ktorej krásna socha stojí na verejnej promenáde pri mori. Život tu nie je drahý. Obed pre jednu osobu stojí päť frankov, teda dva forinty. Dostanete polievku, rybu, biftek, syr, najvyberanejšie ovocie, ananás naložený v červenom víne a fľašu vína. Pravda, aj mne sa to zdalo drahé, no nedokázal som odolať pokušeniu po tom biednom, špinavom, úbohom a skromnom lodnom stravovaní konečne sa raz poriadne najesť.

2. apríla sme sa opäť nalodili a po piatich príjemných dňoch plavby sme 7. apríla dorazili na ostrov Kuba, kde sme zakotvili v prístave Santiago de Cuba. Tento ostrov je pod španielskou správou a hovorí sa tu po španielsky. Prístav Santiago de Cuba leží akoby uprostred ostrova. Vysvetľuje sa to tým, že more sa medzi nádhernými horami, pokrytými množstvom väčších i menších pevností, hlboko zarezáva do vnútrozemia ostrova.

Náš parník vplával z otvoreného mora do prístavu približne za dve hodiny. Keďže sme po celý čas plávali len sto až dvesto krokov od pobrežia, mal som výbornú príležitosť prezrieť si túto „Perlu Západnej Indie“ (die Perle von West-Indien). Vegetácia je vo všetkých ohľadoch bohatá – nádherné stromy, kvety, množstvo zvierat, žraloky, delfíny, lietajúce ryby, pelikány a veľké vodné vtáky, ktoré sa vrhajú do mora a v pravom zmysle slova sa ponárajú pod hladinu, aby ulovili ryby. Jednoducho raj na zemi. A to všetko som videl iba z paluby lode – čo potom musí skrývať vnútrozemie ostrova!

Na breh sme vystúpiť nesmeli, pretože sme sa tu zdržali iba jediný deň. Zato však z mesta prišlo na loď mnoho ľudí. Mal som šťastie stretnúť jedného krajana, rodáka z Pécsu, ktorý tu žije od roku 1848. Je zámožným obchodníkom. Bol ku mne natoľko láskavý, že mi daroval sto kusov pravých kubánskych cigár, za ktoré by sa v Európe azda muselo zaplatiť až dvadsať forintov za kus. Volali sa Cazadores.
Ten istý pán – volal sa Lakits – mi povedal, že na tomto ostrove žije viacero Maďarov. Zvlášť zdôraznil, že najstarší obyvatelia ostrova sú práve Maďari a všetci sa majú veľmi dobre – vlastnia plantáže.
Podvečer, keď sme odplávali, sa so mnou veľmi srdečne rozlúčil a v mojej duši zanechal milú spomienku na niekoľko príjemne strávených hodín.

Po odchode z Kuby sme pokračovali v ceste bez akýchkoľvek významnejších udalostí a 12. apríla sme zakotvili vo Veracruze. Pri pohľade z lode pôsobí Veracruz, teda samotné mesto, veľmi pekným dojmom – až dovtedy, kým človek neobráti zrak na krajinu, ktorá sa rozprestiera za ním. Ťažko si možno predstaviť pustejšiu, mŕtvejšiu a smutnejšiu krajinu. Kamkoľvek sa pozriete, vaše oči neuvidia nič iné než nekonečnú piesočnatú púšť. Hory, doliny – všetko je len spaľujúci piesok. Len zriedka spočinú oči na zakrpatenom, úbohom kroví spálenom horúčavou, ktorého biedny tieň neposkytuje unavenému pocestnému nijakú úľavu pred páľavou slnka.

Po vystúpení na breh sme museli cez pomerne dobre postavené, no špinavé a navyše veľmi zapáchajúce mesto pochodovať približne hodinu až ku kasárňam. Boli sme ťažko naložení batožinou a panovalo neznesiteľné teplo. Práve tam som si po prvý raz pomyslel, že od vyčerpania padnem, pretože nezvyčajná záťaž a horúčava ma takmer úplne zničili. Po jednodňovom pobyte, ktorý som využil na prehliadku mesta, sme sa nasledujúce ráno vydali železnicou do vnútrozemia krajiny a okolo poludnia sme šťastne dorazili na poslednú stanicu Paso del Macho.

Hovorím „šťastne“, pretože okrem svetoznámej americkej rýchlosti, akou sa tu jazdí, je železničná trať postavená veľmi biedne. Nachádza sa na nej nespočetné množstvo mostov, ktoré sú zhotovené s takou ľahkomyseľnosťou, že človek má každú chvíľu oprávnený strach, že sa zrútia. V Paso del Macho sme táborili štyri dni na vrchole kopca pod holým nebom uprostred všetkej možnej hávede.

Až sem je totiž Mexiko azda najbohatšie na všetky druhy jedovatých živočíchov – hady, škorpióny, najjedovatejšie trojstopové stonožky (Tausendfuss), komáre a ďalšie strašidelné výtvory prírody sa od Veracruzu až sem doslova hemžia všade. Rajom pre tieto tvory je rozpálený piesok a toho je až po Paso del Macho – ležiace na hranici piesočnatej púšte – naozaj viac než dosť. Vtákov je tu veľmi málo. Najčastejšie možno vidieť supy a papagáje. Spevavého vtáka som tu nepočul ani jediného.

17. apríla o druhej hodine ráno sme sa vydali na našu jedenásťdňovú pešiu cestu smerom na Pueblu. Napriek tomu, že nepatrím medzi zvlášť silných ľudí, túto skutočne namáhavú cestu som, vďaka Bohu, absolvoval úplne zdravý a v dobrej nálade. Každý deň sme kráčali osem až trinásť hodín, od druhej hodiny ráno až približne do druhej alebo tretej popoludní. Každý muž niesol všetky svoje veci – súkromné aj služobné – na chrbte a v rukách. Na tomto mieste musím spomenúť jednu pre mňa veľmi bolestnú stratu, ktorá ma postihla počas plavby.

Počas tej strašnej búrky, o ktorej som sa už zmienil, zmietli vlny do mora batožinu viac než stovky mužov. Vtedy som prišiel aj ja o svoju väčšiu cestovnú tašku spolu s väčšinou bielizne, dvoma pármi čižiem a ďalšími vecami. Zostala mi iba menšia taška, dve košele, jedny spodky, niekoľko párov onúc, vreckovky a vaša drahá fotografia, okrem toho, čo som mal práve na sebe. Za túto bolestnú stratu môžem byť vlastne vďačný aspoň natoľko, že sa nám pochodovalo o niečo ľahšie, než keby som musel niesť celú svoju batožinu.

Naša cesta nás zo dňa na deň viedla krajšími a bohatšími krajinami a svoj vrchol dosiahla pri meste Orizaba, kde sa veľkoleposť, pôvab, romantika a nádhera spájajú v obdivuhodnej harmónii. Treba ešte poznamenať, že od Paso del Macho cesta neustále stúpa a svoj najvyšší bod dosahuje na stanici za Orizabou, kde sme pri Azubzingu prekročili pohorie Kordillery a pochodovali sme vo výške približne 9700 stôp nad morom, doslova medzi oblakmi.
Nad celým týmto pohorím sa týči Pic de Orizaba, vysoký 16 000 stôp, ktorý so svojím vrcholom pokrytým večným snehom hrdo dvíha hlavu k nebu a akoby pohŕdavo hľadel na menšie i väčšie vrchy rozprestierajúce sa okolo neho. Je to obor medzi obrami.

Nezabudnuteľný bol okamih, keď sme vyšli z horskej tiesňavy a pred nami sa objavil jeho kužeľovitý vrchol, pozlátený vychádzajúcim slnkom. Neskôr sme sa za Orizabou priblížili k vrcholu natoľko, že sa nám zdalo, akoby sme sa mohli dotknúť snehu a ľadu na jeho temene. Samotnú krajinu nemám čas podrobne opisovať. Predstavte si všetko, čo si vo svojej fantázii dokážete predstaviť ako krásne, veľkolepé, pôvabné a romantické. Vymaľujte to tropickými farbami, oživte tú krajinu najkrajšie spievajúcimi vtákmi sveta, vdýchnite jej život – a pred vami bude stáť pravdivý obraz Orizaby.

Kvety tu chýbajú iba tam, kde ich vyhubila ľudská ruka. Všade inde je krajina doslova zaplavená kvetmi. Kaktusy, aloe, habrotamnus, zimozeleň, ruže a nespočetné množstvo ďalších rastlín vytvárajú more tisícich farieb. Pridajte k tomu najpríjemnejšie mierne podnebie – a raj je hotový. Noci sú veľmi chladné, ako je to vôbec v celej severnejšej časti Mexika, preto sa nikdy nečudujte, ak raz budete čítať alebo počuť, že človek tam v noci bez ťažkostí znesie tri či štyri prikrývky.

Od Azubzinga cesta začína klesať na slávnu pueblanskú náhornú plošinu (Hochebene). Aké prekvapenie! Taká krásna a bohatá bola krajina na jednej strane pohoria, taká chudobná a pustá je na druhej strane. Opäť samý piesok, piesok a len piesok. Vegetácia sa obmedzuje na kaktusy a aloe, ktoré tu vytvárajú celé lesy svojou rozlohou i veľkosťou. Hneď tu poznamenám, že miestni obyvatelia pripravujú z aloe nápoj nazývaný pulque. Má kyslastú chuť a veľmi pripomína srvátku alebo cmar. Pení sa a pri väčšom množstve pôsobí opojne. Inak ho však považujú za veľmi zdravý a je národným nápojom Mexičanov. Nahrádza víno, ktoré je tu nesmierne drahé, pretože sa tu nepestuje vinič. Tri dni sme putovali touto prekliatou piesočnatou krajinou, až sme napokon 28. apríla dorazili do Puebly.

V Pueble sme strávili desať dní a odtiaľ sme po ďalších štyroch dňoch nesmierne namáhavého pochodu dorazili do Mexika. Opis našej ďalšej cesty, ktorá nás zaviedla až do krajiny večného snehu, ako aj opis oboch miest, odkladám na neskôr – a to už čoskoro.
Napísané v úplnom zdraví 23. júla 1865 v Mexiku.

(Géza Imely)

Zverejnené 27. septembra 1865 v 4632. čísle 16. ročníka novín Pesti Napló.

Fotky:
Bobay István Zoltán: „Mexikói magyar konkvisztádorok (1864 – 1867)”